Akupunktúra

Samotná akupunktúra je terapiou, ktorá používa vkladanie ihiel do tela na uľahčenie a liečbu chorôb. Termín akupunktúra sa vzťahuje aj na terapie, ktoré sú s ňou spojené: puštanie krvi a predovšetkým moxovanie. Táto posledná spočíva v ohrevaní špecifického bodu na tele veľkým cigárom alebo kužeľom nazývaným moxa, ktorý je zväčša vyrobený zo sušenej a mletjemej paliny. Niekedy sa malá moxa pripevní k ihle akupunktúry, aby sa zvýšil jej účinok.

Princíp akupunktúry

Akupunktúra sa riadi teóriou čínskej medicíny a predovšetkým čo sa týka meridianových ciev. Telo je prechádzané týmito meridianovými cievmami, ktoré spájajú vnútro (orgány) s vonkajškom (akupunktúrne body na koži). Energia qi prúdi v týchto meridianových cievmach kontinuálne a harmonicky. Ak je jej prúdenie narušené, telo ochorie.

Rozlišujeme nerovnováhu spôsobenú nadbytkom alebo nedostatkom. V prípade nadbytku je potrebné meridian vyprázdniť technikami rozptylu. V prípade nedostatku je potrebné meridian tonizovať technikami tonizácie. Praktici nie sú úplne zhodní v týchto technikách. Najstaršia teória tvrdí, že punkcia (akt vloženia ihly do tela) rozptýli qi, zatiaľ čo moxovanie tonizuje. Niektorí sa domnievajú, že ak je ihla vložená v smere alebo v opačnom smere prúdenia meridianovej cievky, dosiahne sa efekt rozptylu alebo tonizácie. Iní sa domnievajú, že smer otáčania ihly, ktorú otáčame medzi prstami, spôsobí rozptyl alebo tonizáciu. Napokon, podľa teórie piatich fáz (alebo piatich prvkov) je možné tonizovať použitím cyklu produkcie a rozptýliť použitím cyklu destrukcie.

Pozorný pohľad na to, čo nám odhaľujú staré čínske medicínske klasiky, nám umožňuje lepšie pochopiť tieto rozdiely.

Pôvod akupunktúry

Tu zhrniem práce vykonané čínskym výskumníkom HUANG Longxiangom, ktorého hlavnou činnosťou je analýza všetkých klasických čínskych textov o akupunktúre. Veľa prvkov v starých klasických textoch o akupunktúre je nepochopiteľných, ak sa k nim pristupuje s modernou teóriou čínskej medicíny. Hlboká analýza týchto textov vrhá svetlo na tieto tmavé oblasti. Tu sú rôzne etapy vývoja akupunktúry podľa výskumu Huanga Longxianga.

Na začiatku pozorovanie zmeny vzhľadu cievky, ktorá sa vyskytla súčasne so symptómom, umožnilo myslieť si, že chorá časť tela bola spojená cievmou až k presnému bodu na koži, kde sa vyskytla zmena jej vzhľadu. Napríklad, ak osoba trpiaca zubnou bolesťou má medzi palcom a vonkajším povrchom ruky opuchnutú cieku, na rozdiel od normálu, môže sa myslieť, že zuby a tento presný bod sú spojené cievmou. Pretože ide o opuchnutie cievky, choroba je spojená s nadbytkom krvi v tejto cievke. Preto ju treba vyprázdniť z tohto nadbytku puštaním krvi. Ak táto operácia prináša úľavu, spojenie medzi týmto bodom cievky a chorou časťou je potvrdené. Ak je cievka zakrivená, myslí sa na nedostatok, ktorý sa tonizuje skarifikáciou, ktorá je predchodcom moxovania.

Máme tu prvú koncepciu meridianovej cievky a techník tonizácie a rozptylu. Skutočne, prvé ihly na akupunktúru boli pazúrové vrtáky. Znak zodpovedajúci tomuto objektu sa nachádza v klasických textoch o akupunktúre. Pozorovanie stavu cievok bolo zjemnené meraním pulzu a pozorovaním farby cievky na všetkých častiach tela. Niektoré etnické menšiny v Číne stále praktizujú tento typ diagnostiky.

Skutočnosť, že ihla vložená bez straty krvi do jedného z uvedených bodov mala rovnaký účinok ako puštanie krvi, viedla k myšlienke, že nebolo to o nadbytok krvi, ale o qi, ktoré oživuje krv, ktoré bolo v sázke. Okrem toho, organizácia pozorovaní pod čínskym systémom myslenia, predovšetkým systémom piatich fáz (alebo piatich prvkov) a jin-jang, viedla k tomu, čo dnes poznáme o akupunktúre.

Je pozoruhodné, že zohľadnenie tohto vývoja umožňuje oveľa jasnejšie čítanie starých klasických textov o akupunktúre a rozumnejší prístup k ich štúdiu a praxi.