Kapitola 37 z Lao-c’ia

Tao neustále praktizuje nečinnosť, a napriek tomu nie je ani jedna vec na svete, ktorú by Tao nevytvoril.

Filozof 列子 Lièzǐ hovorí: Je bez vedomia, bez schopnosti, a napriek tomu nie je nič, čo by nevedel, nič, čo by nebol schopný robiť. Táto myšlienka je rovnaká ako myšlienka 老子 Lǎozǐ.

Ak králi dokážú zachovať Tao, teda ho napodobňovať a praktizovať nečinnosť, všetky veci sa po ich príklade zmenia, teda praktizujú nečinnosť.

Slovo 作 zuò znamená „hýbať sa, dostať sa do pohybu“. Slovo 镇 zhèn znamená „udržiavať vec v klude, zabrániť jej v hýbaní“. Po tom, čo sa ľud zmenil, jeho city a túžby sa začnú opäť hýbať v jeho srdci a mravy sa zmenia. Niektorí budú chcieť ozdobiť to, čo je prirodzené a pravdivé, iní budú chcieť zložitejšie veci, ktoré sú jednoduché, a postupne budú cenovať vdychajúce vzhľady. Ale Svätý môže vidieť tento veľký nedostatok včas a zabrániť mu v jeho najslabších začiatkoch. Potom ho potláča prostredníctvom jednoduchého bytia bez mena (prostredníctvom Tao; teda praktizovaním nečinnosti a jej praktizovaním v ľudí potláča ich neukrotené vášne). Ale ak by človek bol namiestený, aby si to prial (priať si Tao), to by ešte bolo mať túžby; preto je absolutne nutné si to nepriať. Potom (teda keď si neprajeme ani Tao), dosiahli sme vrchol pokoja a ticha. Keď už ľudské srdce nemá žiadne túžby, samo sa napraví. Táto neprítomnosť túžob, rozšírená na celú ríšu, spôsobí, že sa ríša sama napraví.

Slovo 将 jiāng (v hovorovej reči značka budúceho času) tu znamená „musieť, je nutné“. (Pozri moju edíciu 孟子 Mèngzǐ, I, 91, 7; a 老子 Lǎozǐ, kap. XXXII, n. 291.)

Podľa F by sa malo konštruovať 以不欲 yǐ bù yù静 jìng, doslova: „pomocou nedostatku túžob (sa) staneš pokojný“.